Kveta Stražanová a Jozef Stražan

Kveta Stražanová

Kveta Stražanová sa narodila 10. 5. 1942 v Novákoch. V roku 1959 nastúpila do Divadla Jonáša Záborského ako členka spevohry. Od roku 1961 sa stala členkou súboru činohry a jeho hlavnou protagonistkou je až doposiaľ. Od roku 1995 bola zástupkyňou šéfa činohry, od roku 1996 umeleckou šéfkou činohry a štatutárnou zástupkyňou riaditeľa divadla.

Kveta Stražanová je predstaviteľkou moderného psychologickorealistického herectva, je jednou z najvýraznejších hereckých osobností mimobratislavského divadelníctva. V prešovskom divadle začínala od úplných základov a postupne vyrástla na protagonistku súboru. V jej hereckom vývine sa odzrkadľujú neraz komplikované peripetie vývinu prešovskej činohry 60. – 80. rokov. Stražanovej herectvo spočiatku nadväzovalo na tradičnejšiu líniu psychologického realizmu. Spontánne, intuitívne, emocionálne a syntetizujúce v ňom výrazne prevládalo nad racionálnym, intelektuálnym a analytickým. Postupným obohacovaním a kultivovaním psychologickorealistických tvárnych prostriedkov zvýrazňovala vrstevnatosť a nejednoznačnosť stvárňovaných postáv a osvetľovala ich problematiku aj z etických, sociálnych a spoločenských aspektov.

Hereckú kreativitu osvedčila už v spevoherných rolách Zuzany (Nech spieva Zuzana, 1960), ako Dolorez (Bozk Juanity, 1961) a Frufru (Limonádový Joe,1961. Vekom, hlboko posadeným zamatovým hlasom i nevšedne pôvabným javiskovým zjavom bola ideálnou predstaviteľkou lyrických i temperamentných dievčat – Zuzi (Až čo povie Barcelona, 1961), Želmíra (Šibal Geľo, 1961), Júlia (Rómeo a Júlia, 1964), Katarína (Skrotenie zlej ženy, 1965), Hana Čajková (Hájniková žena, 1966), Dona Juana (Don Gil, 1966), Daria (Tichý Don, 1982), Žena (Slučka pre dvoch, 1982), Košľavá (Beta, kde si?, 1991), Katuša Jahodová (Nový život, 1992), Quickly (Veselé panie z Windsoru, Báthoryčka (Alžbeta Báthoryová, 1994), Kráľovná Alžbeta (Mária Stuartová, 1995), Marcia (Natierač, 1996), Angela (Pohreb, 1997), Teta Mimi a anglická kráľovná (Beatles zos A uprostred, 2000), Dora (Ženský zákon, 2000

Komediálny talent preukázala na košickej scéne v komédii Harold a Maude (ŠD Košice, 2001). K jej životnému jubileu v roku 2002 s ňou režisér Ján Sládeček naštudoval postavu kráľovnej Márie v hre Victora Huga Mária Tudorová. Na domácej scéne pribudli ďalšie postavy: ako Rosemary Mortimorová v hre Lekárske tajomstvo (2002), Golda v muzikáli Fidlikant na streche (2002). V postave Heleny sme ju mohli vidieť v hre Tennessee Williamsa Nedeľa pre bolesť ako stvorená (2004). Jej nateraz poslednou výraznou úlohu bola Mag Folanová v hre súčasného írskeho dramatika Martina McDonagha na Malej scéne Štátneho divadla v Košiciach, za ktorú získala v roku 2005 Výročnú cenu Literárneho fondu v oblasti divadla.

Už v roku 1963 debutovala vo filme Tvár v okne. Neskôr hrala aj v desiatkach inscenácií a televíznych filmoch: Ďaleko je do neba (1972) Do zbrane, kuruci! (1974), Deň, ktorý neumrie (1974), Nepokojná láska (1975), Sebechlebskí hudci (1975), Krutá ľúbosť (1978), Poéma o svedomí (1978).

Pani Kveta STRAŽANOVÁ je pre členov DJZ vážená kolegyňa, umelecká a ľudská autorita. Svojou cieľavedomou pracovitosťou a poctivým profesionalizmom vždy dokazovala vieru v divadelné umenie a jeho hodnoty, obhájila ich svojím životom, prácou a vlastnou cestou umením. Napriek mnohým a častým ponukám, ostala vždy verná prešovskému divadlu a publiku. Za štyridsaťšesť rokov svojej hereckej kariéry stvárnila celú galériu postáv z diel domácej i zahraničnej proveniencie. Postavy vytvorené p. Stražanovou sú portrétmi človečenskej rôznorodosti, upútavajú istotou a suverénnosťou interpretácie, psychologickou podstatou i ľudským rozmerom. Potvrdzujú viacrozmerné herecké majstrovstvo: širokospektrálnosť dramatických valérov jej herectva, ako aj prirodzenosť a spontánnosť v komediálnom žánri, neopakovateľnosť a osobitosť umeleckých kreácií tak na divadelnej scéne, ako aj vo filme a v rozhlase.

Žila naplno v divadle i mimo neho, s manželom a častým hereckým partnerom Jožom Stražanom vychovávala päť detí, ako sama hovorí: „Moje, tvoje, naše a ich...“

Za umelecko-profesionálnu, občiansku i ľudskú dimenziu p. Kvety Stražanovej boli udelené rôzne ocenenia:

• Za zásluhy o rozvoj okresu Prešov, január 1984
• Cena za divadelnú tvorbu - Za vytvorenie postavy Zuzy Holúbkovej v dramatickej kompozícii J. G. Tajovského a J. Sládečka Hriech, udelená pri príležitosti Medzinárodného dňa divadla 27. 3. 1986
• Cena Zväzu slovenských dramatických umelcov za divadelnú tvorbu, 1986
• Cena za ženský herecký výkon za stvárnenie postavy Evy v inscenácii hry Neila Simona Perníková bábika, X. Májová divadelná Nitra,1987
• Zaslúžilá umelkyňa, 1989
• Štátne vyznamenanie SR Pribinov kríž 2. triedy Za významné zásluhy o rozvoj divadelnej filmovej a rozhlasovej tvorby (udelil Prezident SR Rudolf Schuster, (3.1.2003)
• Výročná cena Literárneho fondu v oblasti divadla za postavu Mag Folanovej v hre Martina McDonagha Krásavica z Leenane, 22. 11. 2005

Jozef Stražan

Jozef Stražan sa narodil 11. 5. 1943 v Bratislave. Je synom Jozefa Stražana st. (známeho slovenského bábkoherca, ktorý uvádzal revuálne programy pre dospelých na celom Slovensku).

Jožo Stražan nastúpil ako člen činohry DJZ v Prešove v r. 1960. Herecké skúsenosti na profesionálnom javisku získal v epizódnych a menších postavách. V 2. pol. 60. rokov sa Stražanovo herectvo rozvíjalo v čoraz náročnejších úlohách, ktoré preverili jeho samorastlý talent. Do osobitnejších a mnohotvárnych polôh vyzrelo v 70. a 80. rokoch, keď vytváral veľké dramatické postavy a vyspel na jedného z protagonistov prešovskej činohry. Spočiatku stvárňoval najmä postavy mladých mužov v hrách z najrozličnejších dramaturgických okruhov: Peter Lippi (Husári, 1965), Sebastián (Večer trojkráľový, 1966), Honzík (Všetko naopak, 1966), Jack Hunter (Vytetovaná ruža, 1967), Cléanie (Lakomec, 1967), Pavel Agejev (Svadba pre Európu, 1967) Ariel (Shakespearova Búrka, 1968), Erno Klapáček (Svadba sobášnej podvodníčky, 1968), Paľko (Pani richtárka, 1968), Sťopa (Chirurg Platon Krečet, 1970), Lorenzo (Benátsky kupec, 1970), Kliander (Oklamaný manžel, 1971), Florizel (Sicílsky príbeh, 1971), Pavel Jesenský (Sólo pre bicie, 1972), Emil Holúbok (Veža nádeje, 1972), Hral ich s chlapčenským pôvabom, prirodzeným šarmom, ale aj s vnútornou zaangažovanosťou a úprimnosťou, s citom pre javiskovú plastickosť výrazu, s intuitívnym odhadom primeraných proporcií i dramatickej gradácie. Prevažoval v nich komediálny a veseloherný žáner, ku ktorému inklinoval Stražanov spontánny komedianský herecký naturel. Za reprezentatívnu kreáciu z tejto plejády možno považovať Chlestakova (Revízor, 1968), ktorý potvrdzoval Stražanove danosti i schopnosti a súčasne predznamenával možnosti jeho ďalšieho vývinu. Realizoval sa rozširovaním i prehlbovaním hercových charakterizačných i výrazových prostriedkov a značným rozvrstvením repertoáru. Vo veľkých dramatických postavách zrelých mužov vo vážnom žánri spájal psychologické motivácie s primeranou emocionálnou sugestivitou, pričom zúročil aj svoj javiskovo výrazný a sympatický herecký typ: Mlynár (Lampáš, 1973), Marián Belan (Sonatína pre páva, 1976), Vronskij (Anna Kareninová, 1978), Kleostín (Pohľadnica z Benátok, 1978), Vasilij Trifonovič Potapov (Prémia, 1980), Grigorij Melechov (Tichý Don, 1982), Lichý (Meno pre Michala, 1985), Claudius (Hamlet, 1983), v monodram. postave Laraza (Lazariáda, 1984), Marcus Antonius (Antonius a Kleopatra, 1986). Kreácie kladných dramatických hrdinov sa v období Štražanovho intenzívneho hereckého vyzrievania ocitli v tvorivej rovnováhe s charakterovo i žánrovo vyhranenejšími, nejednoznačnými postavami, ktoré vyrastali z charakterizačnej mnohotvárnosti a výrazovej elastickosti jeho herectva. Na Chlestakova nadväzovala galéria sukničkárov, fičúrov, hazardérov, svojráznych i vyšinutých ľudí. Stvárňoval ich s bohatým aparátom gestickej, mimickej i pohybovej charakteristiky a nefalšovanej ľudskosti, ktorou vzbudzoval k týmto postavám, aj napriek ich nedostatkom a slabostiam, sympatie: Mišo (Zem, 1974), Ing. Povďačný (Strieborný jaguár, 1975), Nino Schillaci, prezývaný Liola (Sicílska komédia, 1975), Zbyško Dulský (Morálka pani Dulskej, 1976), Tibor (Kolotoč, 1980), Otec (Dvere búchajú, 1984), Jimmy (Perníková bábika, 1986), Viaceré negatívne charaktery modeloval s prímesou groteskných prvkov Nadzbrojník Hunák (Zurabája, 1973), Paľo (Ťapákovci, 1983), Trivalín (Lásky hra osudná, 1985), alebo s akcentom na spoločenské i etické nebezpečenstvo ich zbabelého, ale aj programového pokrytectva, menšieho, ale aj veľkolepého „hochštaplerstva“. – Daunoras (O býkovi Klemensovi, 1981), Muž (Služka pre dvoch, 1982), Kobozy (Najdúch, 1984). Monodramatickú postavu Lazara (Lazariáda, 1984) stvárnil s nadhľadom. K filozofickej rovine predlohy sa približoval vizuálne s divadelnými exponovanými prostriedkami grotesky a klauniády. Mohli sme ho vidieť v ďalších veľmi významných postavách z repertoáru domácej i zahraničnej proveniencie. Kazateľ (Alžbeta Báthoryová, 1994), Lord Burleigh (Mária Stuartová, 1995), Miloš Pohánka v čiernej komédii (Pohreb, 1997) a mnohé ďalšie. V muzikáli Oliver Twist (1997) pod režijným vedením J. Bednárika prezentoval J. Stražan svoje umelecké majstrovstvo v brilantne stvárnej postave Fagina. V inscenácii Ženský zákon J. G. Tajovského stvárnil postavu Jana Maleckého (r. 2000). V r. 2002 stvárnil veľmi výraznú postava Dr. Mortimora v inscenácii Lekárske tajomstvo. Veľmi excelentne prezentoval postava Joža v inscenácii Muž mojej ženy (2002). Videli sme ho v hlavnej postave mliekara Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche (2002), ďalej ako Profesora v inscenácii A teraz čo, pán profesor? (r. 2004), ako manžela Alžbety Báthoryovej - grófa Nadasdyho v muzikáli M. Kákoša Báthoryčka

Účinkoval v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách, v rozhlase a zábavných programoch košickej televízie, snáď najznámejšia je jeho postava Vedúceho v zábavnom programe Superšopa, ktorý vysiela Slovenský rozhlas, štúdio Košice. Prezentoval sa aj ako režisér: v roku 1993 režijne naštudoval inscenáciu G. Feydeaua Ťulpás a v roku 1999 muzikál Lysistrata (Aristofanes, V. Renčín, V. Brabec, H. Čiháková).

V r. 1999 – 2000 vykonával funkciu umeleckého šéfa Činohry DJZ.

Cena za mužský herecký výkon za stvárnenie postavy Muža v inscenácii hry Ivana Bukovčana Slučka pre dvoch alebo domáca šibenica,

Májová divadelná Nitra,1982

Za zásluhy o rozvoj okresu Prešov, január 1984

Čestné uznanie s prémiou Slovenského literárneho fondu za postavu Grigorija Melechova v inscenácii Tichý Don, 8. 12. 1982, MK SR Bratislava

Výročná cena Litfondu v oblasti divadla za stvárnenie postavy Ondreja Brtáňa v hre Mila Urbana Beta, kde si?, 1991.