História a kultúra Prešovského kraja
Kultúrno-historická charakteristika
Vhodné prírodné podmienky a dostupnosť prírodných zdrojov pre vznik a rozvoj spoločnosti existovali na území dnešného Prešovského kraja už v dávnej minulosti. Región Prešovského kraja, ktorý v zásade pokrýva historické územie stredného a horného Spiša, Šariša a horného Zemplína, je mimoriadne bohatý na kultúrno-historické pamiatky. Na území regiónu sa stretávajú z európskeho hľadiska dve významné oblasti charakterizované určitými kultúrnymi prvkami a to nížinná kultúra, ktorá v ľudovej architektúre predstavuje stavbu hlinenú, príp. kamennú a horská kultúra, ktorá v ľudovej architektúre predstavuje stavbu zrubovú a drevenú.
Základ historických sídelných štruktúr v krajine predstavujú nehnuteľné národné kultúrne pamiatky (ďalej len „kultúrne pamiatky“), ktoré sú evidované v Ústrednom zozname pamiatkového fondu, v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok, a na ochranu ktorých slúži zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a všeobecne záväzné právne predpisov na jeho vykonanie. Okrem nehnuteľných kultúrnych pamiatok je pamiatkový fond v zmysle vyššie uvedenej legislatívy chránený aj plošne prostredníctvom vyhlásených chránených pamiatkových území – pamiatkových zón (PZ), pamiatkových rezervácií (PR) a ochranných pásiem (OP), ktoré je potrebné rešpektovať pri koncepčných rozvojových zámeroch urbanistického rozvoja kraja. Ďalším limitujúcim faktorom v rámci rozvojových zámerov kraja sú existujúce, resp. predpokladané archeologické náleziská, kde by v rámci odborne neusmerneného zásahu do terénu mohlo dôjsť k ich likvidácii, na tieto sa taktiež vzťahuje zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov.
História osídlenia
Najstarším dokladom osídlenia Prešovského kraja je vzácny antropologický nález výliatku mozgovne neandertálskeho pračloveka z Gánoviec pri Poprade z doby 120 000 rokov pred naším letopočtom. Ďalšie sídliská dokumentujúce hustotu osídlenia oblasti sa nachádzali v Popradskej a Hornádskej kotline, v Šarišskej a Ondavskej vrchovine, v Košickej kotline a v podhorí Vihorlatu.
Územie zasiahla bukovohorská, bádenská, koštianska, otomanská a lužická kultúra a v neskoršej dobe keltsko-dácka kultúra, ktorá sprostredkovala styk oblasti s vyspelými kultúrami Stredozemného mora. Od 6. storočia územie v niekoľkých časových etapách osídľujú Slovania. Kontinuita tohto osídlenia je doložená od veľkomoravského obdobia až do 12. storočia.
Súčasťou uhorského ranofeudálneho štátu sa územie stalo postupne v 11. – 13. storočí, kedy sa jeho hranice ustálili na hrebeni Karpát. V 12. storočí došlo k stavbe kráľovských hradov (Spišský, Šarišský, Kapušiansky, Plaveč), ktoré vojensky ovládali pohraničie a krajinské cesty. V 13. storočí zasiahol územie ničivý vpád Tatárov. Panovník sem pozval nemeckých hostí, predovšetkým zo Saska, ktorí osídlili najmä región Spiša a zabezpečili hospodársky rozkvet kraja. Od 13. storočia patrilo územie dnešného Prešovského kraja do 3 stolíc: Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej. Neskôr po premene stolíc na župy, a to až do r. 1922, trom rovnocenným župám. Mestá Podolínec, Hniezdne a Stará Ľubovňa a Ľubovnianske panstvo na severozápade boli v r. 1412-1770 zálohované Poľsku.
Z obcí a trhových mestečiek vznikli pridelenými privilégiami mestá, z ktorých najvýznamnejšími a najstaršími sa stali Bardejov, Kežmarok, Levoča, Prešov, Sabinov, Spišská Sobota, Veľký Šariš a ďalšie.
Cez tieto mestá viedli obchodné cesty z Balkánu cez Uhorsko a Poľsko do Pobaltia. Najznámejšou bola Magna via – veľká cesta (kopírovala známu „jantárovú cestu“) na osi Košice – Prešov – Bardejov. Rozvoj obchodu a remesiel sa odrazil v rozmachu miest, ktoré sa spojili do spolku piatich východoslovenských slobodných kráľovských miest Pentapolitany (Košice, Levoča, Bardejov, Prešov, Sabinov). Z tohto obdobia pochádza aj najviac architektonických skvostov. Ekonomická a kultúrna vyspelosť týchto miest je aj v stredoeurópskom kontexte vysoká.
15. storočie bolo v znamení vyostrenia bojov o uhorský trón, rozmachu bratríckeho hnutia a sociálnych nepokojov. Do zálohy poľskému kráľovi sa dostáva 13 spišských miest. V 16. storočí sa počas valaskej kolonizácie výrazne zvýšil podiel rusínskeho obyvateľstva na celkovej národnostnej štruktúre regiónu.
Južné časti Spiša a Šariša zasiahli v 16. storočí pustošivé nájazdy Turkov. Po ich porážke na konci 17. storočia zaznamenáva celý región intenzívnu stavebnú činnosť pri obnove miest a hradov. Vzniká tzv. východoslovenská renesancia (Levoča, Spišský Hrhov, Strážky, Fričovce). Územie intenzívne zasiahli protihabsburgské stavovské povstania. Osobitne kruto povstanie kežmarského feudála Imricha Tököliho („prešovské krvavé jatky“ v roku 1687) a povstanie Rákocziovcov (17. - 18. storočie).
Zlá ekonomická a sociálna situácia, úpadok remesiel a obchodu v mestách, živelné pohromy, epidémie a hladomory vyvolali východoslovenské roľnícke povstanie v roku 1831, ktoré pripomína monumentálny pamätník na vrchu Furča nad Haniskou pri Prešove. Od polovice 19. storočia dochádza k masovému vysťahovalectvu obyvateľstva na Dolnú zem a neskôr do Zámoria. Do dejín regiónu zasiahli najväčšie svetové vojenské konflikty prvej polovice 20. storočia, a to krvavými bitkami medzi ruskými a rakúsko-uhorskými armádami na severovýchode územia počas prvej svetovej vojny a Karpatsko-duklianskou operáciou na sklonku druhej svetovej vojny, v roku 1944.
Roku 1949 vznikli na východnom Slovensku 2 kraje, a to Prešovský a Košický, pričom sa rešpektovali hranice historických regiónov. Na východe do Prešovského kraja patril celý Zemplín, južnú hranicu medzi krajmi tvorila rieka Latorica. Naopak, na západe celý Spiš až po Starú Ľubovňu patril do Košického kraja. Roku 1960 sa spojením Prešovského a Košického kraja vytvoril Východoslovenský kraj.
Po podstatných politických a spoločenských zmenách v Československu z konca roku 1989 sa počínajúc rokom 1990 uskutočňovali aj zmeny v organizácii miestnej verejnej správy ako aj v územnom a správnom usporiadaní. Pritom sa pozornosť sústredila najmä na požiadavku vzniku územnej samosprávy, dôsledne oddelenej od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy. V roku 2002 boli vytvorené vyššie územné celky – samosprávne kraje.
Kultúrne pamiatky
Samotná kultúra na území súčasného Prešovského kraja súvisí predovšetkým s osídľovaním územia. Významnejšiu sieť osídlenia v priestore regiónu možno datovať najmä od 6. storočia, odkedy nepretržite trvá slovanské osídlenie, ktoré sa do prelomu 16. a 17. storočia vyvinulo do ustáleného počtu sídiel, ktorý sa už neskôr podstatne nemenil. Na prelome 16. a 17. storočia bolo poľnohospodárstvo tradičnou činnosťou väčšiny tunajšieho obyvateľstva, pričom bolo orientované na roľníctvo. Iba poľnohospodárstvom sa zaoberalo približne 70 % vtedajšieho obyvateľstva. Len malá časť poddaných sa venovala ovčiarstvu. Mešťania sa venovali najmä remeslám a obchodu, hoci takmer každá meštianska domácnosť mala aj pridružené poľnohospodárstvo, najmä roľnícke. Niektoré meštianske rodiny sa venovali baníctvu. Remeslu, obchodu a baníctvu sa vtedy venovalo asi 25 % obyvateľstva.
Veľmi dôležitú úlohu pri formovaní kultúry na území Prešovského kraja zohrali okrem vplyvu rímskokatolíckej cirkvi aj vplyvy gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi a faktor okrajovej hraničnej oblasti s predtým i teraz závažnými prepojeniami na susedné Poľsko a Balt. Toto územie je silne poznačené vplyvmi západnej a východnej kultúry. Na jednej strane sú to zachované urbanistické a architektonické pamiatky už z čias gotiky, renesancie a baroka a na druhej strane drevené kostolíky východného obradu so svojimi areálmi zo 17. - 18. storočia, ktoré sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Kultúra a jej hodnoty na území Prešovského kraja majú rad špecifických prvkov, ktoré sú z celoslovenského, ale i európskeho pohľadu jedinečné.
Za najhodnotnejšie národné kultúrne pamiatky Prešovského kraja s medzinárodným významom je možné považovať centrum mesta Bardejov, Spišský hrad s okolím, farský kostol sv. Jakuba s dielom Majstra Pavla v Levoči a drevené kostolíky na úpätí Východných Karpát v severovýchodnej časti regiónu.
Na území Prešovského kraja sa nachádzajú mnohé kultúrne a historické pamiatky zadefinované a chránené v rámci pamiatkového zákona, ktoré majú nadregionálny význam. V súlade s pamiatkovým zákonom sú do pamiatkových území zaradené pamiatkové rezervácie (v rámci nich pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry), pamiatkové zóny.
V Prešovskom kraji sa tiež nachádza mnoho historických parkov a množstvo technických národných kultúrnych pamiatok, ktoré sú v štruktúre registra nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok zaradené spoločne do skupiny technických pamiatok.
Na území Prešovského kraja sa tiež nachádza množstvo hradov, zámkov a kaštieľov. Geograficky výhodná poloha a úloha, ktorú stredoveké hrady zohrávali, svedčia o tom, že Slovensko bolo v minulosti územím, na ktorom sa odohrávali boje rozhodujúce o osude celého Uhorska. Dnes už poväčšine len ruiny hradov ozdobujú bralá a temená slovenských hôr a zvyšujú romantiku prírodných krás, ktoré sú častým cieľom turizmu. Medzi turisticky najatraktívnejšie patria najzachovalejšie hrady a kaštiele, pričom najvýznamnejšími sú Spišský hrad so Spišským Podhradím, Ľubovniansky hrad v Starej Ľubovni v súčasnosti aj so stredovekým táborom, Kežmarský hrad a kaštiele v Humennom, Strážkach, Fričovciach a v Hanušovciach nad Topľou.
Dôležitú skupinu pamiatok vo voľnej krajine predstavujú aj archeologické náleziská (sídliská, pohrebiská, mohylníky, hradiská, zaniknuté sakrálne stavby a panské sídla), na ktoré je územie Prešovského kraja taktiež bohaté. Význam niektorých lokalít z hľadiska ľudského poznania je celoeurópsky, resp. až celosvetový (náleziská pobytu neandertálskeho človeka v Gánovciach a v Hôrke-Ondrej, opevnená osada z doby bronzovej vo Spišskom Štvrtku a iné).
Samostatnou a špecificky významnou skupinou stavieb kultúrneho dedičstva tohto regiónu sú stavby a pamätné miesta viažuce sa na udalosti prvej a hlavne druhej svetovej vojny. Sú to predovšetkým miesta Karpatsko-duklianskej operácie v Údolí smrti, ktoré zahŕňa katastrálne územia Dobroslava, Kapišová, Kružlová, Nižná Pisaná, Svidnička, Vápeník a Vyšná Pisaná. Národnými kultúrnymi pamiatkami je pamätník sovietskej armády vo Svidníku a pamätník 1. čs. armádneho zboru na Dukle, ktorého súčasťou je vojenské múzeum v prírode rozprestierajúce sa v kat. územiach Nižný Komárnik a Vyšný Komárnik. V tejto súvislosti je treba spomenúť aj cintoríny nemeckých vojakov v Prešove, Hunkovciach a v Zborove. Už menej známymi skutočnosťami z oblasti vojenstva je príchod bratríkov do blízkeho Bardejova, prechod ruskej armády do Ruska po bitke pri Slavkove a boje z čias 1. svetovej vojny v Karpatoch.
Kultúrne pamiatky UNESCO
Už v roku 1993 bola do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zaradená lokalita: Spišský hrad s okolím, v roku 2000 sa pridalo historické šarišské mesto Bardejov, v roku 2008 drevené chrámy v slovenskej časti Karpatského oblúka a v roku 2009 spišské mesto Levoča.
Najrozsiahlejšou lokalitou je Spišský hrad – najväčší hradný stredoveký komplex v strednej Európe, a jeho okolie s mestečkom Spišské Podhradie (s typickými renesančno-barokovými meštianskymi domami), cirkevným mestečkom Spišská Kapitula (s viacerými sakrálnymi pamiatkami a najmä impozantným dvojvežím katedrály sv. Martina) a gotickým kostolíkom Ducha svätého v Žehre zo 14. storočia s interiérom zdobeným freskami zo 14. a 15. storočia. Zachovalosť týchto pamiatkových súborov spolu s okolitým prírodným rámcom travertínového územia národnej prírodnej rezervácie Dreveník, vytvára ojedinelý celok. V júni 2009 sa k tomuto spišskému súboru pridalo aj historické mesto Levoča.
Starobylý Bardejov sa považuje za najgotickejšie mesto Slovenska.
Výnimočnú celosvetovú hodnotu majú aj drevené chrámy v slovenskej časti Karpatského oblúka: rímsko-katolícky Kostol sv. Františka z Assissi v Hervartove, evanjelický artikulárny Kostol v Kežmarku, chrámy východného obradu v Bodružali, Ladomirovej.
